Som rád. Kým zmaturujem, neprídemo nič. Výhoda 1 voľného roku, ktorú som získal pri nástupe na osemročné gymnázium,mi naďalej ostáva. Vďaka nej si môžem spraviť ročnú prestávku po maturite.Naberiem nove skúsenosti, zarobím nejaké tie bubáky... Vyber je široký.
Do oficiálnej rozlúčkys gymnáziom mi ostáva ešte mesiac či poldruha mesiaca. Dovtedy by som simal doriešiť nejaké resty, čo mi vznikli počas školského roka. Nestojím najhoršie;do skončenia s titulom Prospel s vyznamenaním mi stačí opraviť sijednu dvoječku, na ostatné kašlem. Aj tak sú to presne tie predmety, ktoré ma nezaujímajú.Vďaka nášmu úžasnému školskému systému, ktorý stoji na memorovaní poučiek, sateraz nenudím. Sláva mu.
Ostatne to bol (a teda eštestále je) jeden z dvoch hlavných dôvodov, prečo som chcel odisť. Už manebavilo zaťažovať si hlavu niečím, s čím sa neskôr aj tak nestretnem.A keď, tak len z počutia.
Hovoríte si, „vybral sisi gymnázium, tak to musíš zniesť.“ Ja hovorím, že takýto argument nestojí za mäkkéF. Gymnázium sme si totiž väčšina z nás vybrali preto, lebo sme chceli vedieťviac, zo všetkého. A takisto sme neboli rozhodnutí, čo chceme abys nami bolo.
Ten druhy dôvod je vidinamaturity, uznávaná v širokom okruhu štátov. Za rovnaký čas teda môžem získaťviac. Napriek tomu, že kvôli škole možno nebudem mat toľko času na ostatneaktivity. Ale povedzme si pravdu – aj tak polovicu voľného času venujem hrám.To tiež nie je príliš normálne.
Takéto radikálne zmeny,akou zmena 6 rokov zaužívaného prostredia naozaj je, v konečnom dôsledkunie sú jednoduché. Nové mesto, noví ľudia, nový systém, nová posteľ, nový pachmesta... Rozlúčka so starým systémom (a jeho nástrahami a prekvapeniami) bývaobčas ťažká. Neviem. Naposledy, keď som menil školu, som mal desať rokov. Nad takýmito„zbytočnosťami“ som sa nezamýšľal.
S rodinou problémnebude, ti sú tiež radi, že odchádzam. Keďže ale môj ročník sú samé konea kozy (podľa čínskeho horoskopu), sme kolektív ľudí natoľko vžitých jedendo druhého, že tato zmena nie je ľahká ani pre nich. Zrazu som sa dozvedel, akobudem všetkým chýbať. „Ale no tak,“ povedal som si, „čo budete robiť po oktáve?Poprerezávate si prsty a stanete sa tak navždy pokrvnými príbuznými, akoto robili indiáni?“ Možno aj hej. Ja neviem, už pri tom nebudem.
Rozmýšľam, že si spravím takúmenšiu rekapituláciu doterajších 6 rokov „spolunažívania“ s mojimi rovesníkmi.Podebatovať, zasmiať sa... Za tých 6 rokov sa stalo veľa veci. Privádza ma to všakdo rozpakov, pretože tak, ako je každý človek iný, prikladá rôznym veciam rôznuváhu. Pamätá si iné veci, než ja. Spomínam s úsmevom na veci, ktoré ostatnýchstále zraňujú.
A nakoniec, neviem čosi vôbec o mne myslia. Či to naozaj myslia vážne, keď hovoria „budeš námtu chýbať,“ alebo to hovoria „len aby sa nepovedalo.“
Bohužiaľ, hovorene slovomi nejde tak dobre ako to písané (to je len môj osobný názor, prosím nekomentovať).Pri rozhovore občas zabudnem, čo som vôbec chcel povedať. Vyvinie sa úplne inýmsmerom, ako som chcel, a tak sa z priateľského rozhovoru môže stať nepríjemnévzájomné vyčítanie si.
Nech to dopadne akokoľvek,ja odchádzam. Nemusí ma trápiť, čo s nimi bude potom. Ak ale mam šancu dozvedieťsa niečo o sebe z iného pohľadu než z môjho alebo mojich rodičov,chcem ju využiť. Preto budem posledný mesiac možno trocha otravnejší, akoinokedy.
Tak či onak, chcem zapriaťmojim „spolubojovníkom“ veľa šťastia v nasledujúcich 80 rokoch, alebokoľko to vlastne plánujú žiť. Nech na mňa spomínajú v dobrom, a pri každejspomienke nech sa usmejú. Mám totiž pocit, že úsmev je to, čo väčšine rovesníkomchýba. Dospelý totiž neznamená byť pesimistom.
